MILUJ A ROB, ČO CHCEŠ

            Páter Lino z Parmy sa narodil v roku 1866 a zomrel v roku 1924. V súčasnosti prebieha proces svätorečenia tohto Božieho muža. Medzi súčasníkmi mal veľa titulov. Najčastejšie bol označovaný ako „zlodej duší a chleba“. Vedel ukradnúť nielen chlieb, ale aj strieborné príbory z bohatých domácností. Všetko to robil bez výčitiek svedomia, lebo ich potom premenil na chlieb a peniaze, ktoré dával svojim chudobným chránencom.
            Jeho spolubrat, ktorý bol kuchárom v kláštore, si zúfal, keď videl, ako mu spod nosa miznú fľaše s olejom, vínom, poháre džemu a zásoby potravín. Tie sa vždy dali ukryť do širokých rukávov habitu pátra Lina, aby sa mohli akoby šibnutím čarovného prútika znova objaviť v rukách jeho chudobných.
            Raz potreboval zohnať peniaze na zaplatenie nájomného pre istú rodinu. Hrozilo im, že v ten večer, ak nezaplatia, ich vyhodia na ulicu. Páter Lino si lámal hlavu, ako im pomôcť a kde zohnať peniaze. Vtom natrafil na zbedačeného „umelca“, ktorý hral na verklíku. Od hladu sa ledva držal na nohách. Páter Lino bez rozmýšľania siahol do obrovského vrecka a podal mu niekoľko mincí, ktoré tam našiel. Vďačný „umelec“ tam nechal svoj verklík a ponáhľal sa kúpiť jedlo pre seba a svoju rodinu. Páter Lino okamžite využil príležitosť. Najbližšieho okoloidúceho požiadal, aby točil kľukou na verklíku, kým on sám improvizoval tanečné číslo. Počas nezvyčajného predstavenia tanečníka vo františkánskom habite sa vyzbieralo práve toľko mincí, koľko bolo potrebných na zaplatenie nájomného.
            „Blázon“, povedia si niektorí. Robil veci, ktoré sa vymykali zdravému rozumu a zdanlivo i zásadám Desatora. Ale len zdanlivo. Boh chce, aby sme boli takými bláznami. Bez naškrobených postojov a stuhnutých póz, originálni v láske, ktorá si ako osobitný terén kresťana vyžaduje vynachádzavé úsilie. Možno by potom nemuseli zaznievať podobné slová ako výrok Nietzscheho, ktorý nás, kresťanov, charakterizoval naozaj drsne: „Všetci sú na jedno kopyto, strašne krpatí, oblí, veľmi prispôsobiví a otravne nudní.“
            Viera má byť spojená s dobrodružstvom. Poprosme Ducha Svätého, aby premohol v nás nudu a dovolil nám urobiť pre blížneho aj niečo odlišné, nezvyčajné, ba možno i drzé. Samozrejme, v láske...

Skutočný kresťan – to naozaj nie je nijaký nemotorný hlupák, ktorého treba postrkávať. Ten musí byť čulý, podnikavý, mať radosť z iniciatívy.

                                                                                                          sv. Maximilián Kolbe

                                                             (Zdroj: Alessandro Pronzato, V ústrety človekovi)